On demand

Hlasujte za tému, ktorú by sme mali na váš podnet spracovať, alebo prispejte novou.

  • 1. Umelá inteligencia 80%
  • 2. Teória simulácie 20%

Britský antropológ Daniel Miller o tom, prečo a ako postujeme: Sociálne siete neznamenajú stratu ľudskosti, mení sa len jej význam

To, že bez technológií sme boli autentickejší a priateľstvo by bolo reálnejšie, je nonsens. Ľudstvo sa stále prispôsobovalo zmenám, tak to bude aj pri technológiách, hovorí celosvetovo známy britský antropológ Daniel Miller.


Zdroj: Geralt/Pixabay

Termín digitálna antropológia znie troche protichodne. Čo si pod tým vlastne človák má predstaviť a prečo ste potrebovali prísť s takýmto odvetvím?

Začalo to uvedomením, že to, ako ľudia žijú svoj život na celom svete, transformovali digitálne technológie. Mnoho z týchto zmien sa týka bežného života, intímneho života ale aj sociálnych vzťahov. A to sú veci, ktoré antropológovia skúmajú, keďže sa snažíme pochopiť ľudské každodenné životy. Bolo pre nás dôležité posunúť pole pôsobenia antropológie tak, aby zahŕňala aj tieto zmeny a nevnímala ich len ako technologické zmeny ale tiež sociálne a osobné. Náš prínos antropológii je, že sociálne siete vnímame ako bežnú súčasť spoločenského života. Ale výskum sociálnych sietí je len jednou častou digitálnej antropológie, samozrejme, sú odborníci, ktorí skúmajú iné aspekty digitálnej transformácie ako napríklad prácu a takzvané freelance úväzky, digitálne peniaze a podobne. V skutočnosti už nie je v modernom živote žiadna oblasť, ktorú by digitálne technológie neovplyvnili.

Prečo ste sa teda rozhodli skúmať práve sociálne siete?

Ako som vravel, keď hovoríme o dôsledkoch digitálnych technológií, to, čo antropológov zaujíma, je bežný život ľudí a spoločenské vzťahy. A to sme päť rokov skúmali na sociálnych médiách. Zaujímajú nás síce tradičné témy antropológie ako vzťahy a vzájomná blízkosť ľudí, no dnes ich už nemôžeme vnímať mimo kontextu sociálnych médií. Dokazuje to napríklad už len preto, že veľa z rodinného života sa deje na platformách ako WhatsApp či komunita je tvorená na Facebooku a Twitteri.

Prešlo 5 rokov, počas nich ste vy a vaši kolegovia trávili vyše rok každý v iných komunitách po svete a hľadali odpoveď na otázku “prečo postujeme”. Môžete povedať, že sociálne médiá naozaj zmenili spoločnosť, alebo spoločnosť ostala rovnaká, akurát jej pribudli nové platformy?

Myslím si, že spoločnosť nemôže byť oddelená od média, na ktorom sa nachádza. Zmena v mieste a forme napríklad spoločenskej komunikácie znamená takisto zmenu v spoločnosti. Len pochopenie nových technológií preto nestačí, ak nechápeme, ako ich ľudia menia a využívajú. Pre nás je to vždy kombinácia týchto dvoch elementov. Preto je výskum nových foriem komunikácie zároveň skúmaním spoločenských zmien. To, že ľudia si tieto technológie prispôsobujú a menia, dokazujú aj výsledky nášho výskumu. Médiá totiž nie sú využívané tak, ako tvorcovia zamýšľali, každá spoločnosť v rôznej kultúre si ich prispôsobuje podľa vlastných pravidiel a potrieb. A to je pre našu prácu kľúčové.

„Takmer každý používa meme. A to znie, že ľudia sú v tomto rovnakí. Ale môžeme ísť o úroveň hlbšie a zistíme, že Indovia ich využívajú úplne inak a v inom zmysle ako Angličania.“

Sociálne médiá čelia určitým predsudkom. Najmä, keď sa bavíme o komunikácii, no často sa spomína aj slovo priateľstvo. Zmenili nové platformy význam týchto slov?

Problém je, že verejnosť a najmä médiá sú veľmi nostalgické. Ľudia sa boja zmien a preto pripisujú spôsobu, ako sme veci robili tradične, akúsi autentickosť. A sociálne médiá sú vnímané ako hrozba pre túto autentickosť. Druhá vec je, že médiá sa často sústredia na negatívnu stránku veci. My sme nepristupovali k výskumu ani negatívne ani pozitívne. Tí, ktorí vidia sociálne médiá iba ako absolútne skvelú vec, sa totiž rovnako mýlia.

A ako je to teda s tým priateľstvom? Naozaj stratilo toto slovo význam v kontexte online života?

Podľa mňa je to hlúposť. V skutočnosti niečo ako čistý prvok “priateľstvo” neexistuje. Niečo také totiž môže existovať len v kontexte. Predtým, než sme tu mali sociálne médiá, mohli by ste povedať, že kolegovia nie sú priatelia len preto, lebo spolu robia, pretože sa po práci nikdy nestretávajú. Alebo, že priateľstvo spolužiakov v škole nie je realita, lebo o dva dni sa neznášajú. Priateľstvo nikdy neexistovalo mimo sociálnych platforiem a kontextu a ten je premenlivý. Môže znamenať mnoho rôznych vecí, podľa toho či sa bavíme o bratrancoch, spolužiakoch či kolegoch. Takže takýto kontext sú aj sociálne médiá. Ale to je len prirodzené pokračovanie toho, že definícia priateľstva sa mení z platformy na platformu. Nie je to to isté v Číne, na Slovensku a v Taliansku. Takže problém pri debate o sociálnych médiách je, že sa príliš zjednodušuje to, čo bolo pred nimi. Nemožno sa tváriť, že predtým tu bola krásna, jednoduchá vec ako priateľstvo a krásna jednoduchá vec ako komunita, to je úplný nonsens. Komunita a priateľstvo nikdy neexistovali mimo konkrétnych platforiem. A tieto platformy tu boli aj pred sociálnymi médiami. Teraz sú tu nové, ktoré prinášajú nové možnosti a následky. Ale v zmysle autentickosti nie sú menej ani viac reálne.

V skratke, nie je to o tom, že by boli menej autentické, akurát sú na inej platforme?

Presne.

„Keď sa žena v Trinidade stane matkou, záleží jej na tom, aby ju ostatní vždy videli ako zaujímajú a atraktívnu ženu, nielen ako matku a tomu zodpovedajú aj fotografie.“

Často sa hovorí, že ľudia, ktorí majú množstvo kamarátov online, majú málo naozajstných priateľov offline. Potvrdil váš výskum takéto dohady?

Sociálne médiá sú využívané mnohými spôsobmi. Pre ľudí, ktorí sú prirodzene spoločenskí, môžu byť len rozšírením toho, čo už teraz sú. Majú veľa priateľov online aj offline. Ale sú tu i ľudia, ktorí majú problém nájsť si priateľov ako v reálnom živote, tak aj na internete. Možno len sledujú, čo robia ostatní a vôbec s nimi nechcú komunikovať priamo. A potom sú tu takí, ktorí sú dobrí na jednej platforme a horší na tej druhej a opačne. Ďalej sú tu ľudia, ktorí využívajú len konkrétny aspekt týchto médií, napríklad hry, prípadne hľadajú len záujmovú skupinu, do ktorej sa vedia zaradiť a komunikujú v rámci nej. Problém tejto otázky je, že nejde o dualitu. Nejde len o to, či sa bavíme online verzus offline. Môžeme sa totiž baviť aj o jednotlivých aspektoch oboch platforiem. Niekto môže byť v reálnom živote skvelý v randení, ale má paniku z prejavu pred skupinou. Niekto môže v pohode na offline platforme komunikovať v rámci skupiny, ale nejde mu komunikácia s jedným človekom. Oba svety sú veľmi diverzifikované.

Jedno slovo však vo vašom výskume zmenilo význam. Ľudskosť.

Áno, ale ide skôr o to, že myšlienka ľudskosti je vnímaná ako to, čo bolo v minulosti. A každá nová vec je akoby ohrozením tejto ľudskosti. Ale v skutočnosti, ľudstvo sa stále menilo. V minulosti sme mohli povedať, že byť človekom znamená, že nemôžeme lietať a potom prišli lietadlá a človek bol zrazu tvor, ktorý dokáže lietať. Takže skôr si myslím, že na to, čo je to ľudstvo a čo to znamená byť človek, by sme mali mať menej konzervatívny pohľad. Taký, ktorý zahrnie aj všetky tie veci, ktoré ešte len prídu a nevieme ich predpovedať. Úprimne, začína to byť trochu nudné, keď s každou technologickou novinkou prídu reči o tom, ako strácame svoju ľudskosť a stáva sa z nás “transľudstvo” a “postľudstvo”. Sociálne médiá sú len jednou zo zmien, na ktoré má ľudstvo kapacitu. Každoročne uvidíme nové zmeny a musíme sa zamyslieť nad tým, ako ľudskosť vnímame s tým, že zahrnieme dynamiku jej vývoja.

Myslíte si, že sme vďaka sociálnym sieťam viac individualistickí?

Nie nutne. V mnohých aspektoch nás sociálne médiá posunuli k pravému opaku. Sú tu iné veci, ktoré nás robia viac individualistickými. Rodiny sa štiepia, ľudia odchádzajú za prácou, migrácia a podobne. Myslím, že sociálne médiá naopak ľudí spájajú. Dobrým príkladom je rodina. Mnohé rodiny majú členov po celom svete, ale vďaka platformám ako WhatsApp si môžu byť oveľa bližšie a komunikovať oveľa viac ako doteraz. Ak má niekto v rodine bábätko, jeho príbuzní ho vidia doslova každú hodinu. Na to sa nemôžeme pozerať ako na individualizmus. Sú napríklad spoločnosti a komunity, kde ľudia žijú život prakticky bez súkromia, napríklad Južná Ázia alebo Čína. Ľudia nemajú veľa možností ako “ujsť” pred svojou rodinou a práve v tomto je možnosť individualistickosti vítaná. Sociálne médiá umožňujú robiť protiváhu prostrediu.

„Definícia priateľstva sa mení z platformy na platformu. Nie je to to isté v Číne, na Slovensku a v Taliansku.“

Dajú sa pripisovať sociálnym médiám vlastnosti ako dobrý a zlý?

Vo väčšine oblastí, v ktorých sme ich vplyv študovali, boli sociálne médiá súčasne dobré aj zlé. Príkladom je vzdelávanie. Je jasné, že tieto platformy rozptyľujú, keď ich žiaci využívajú namiesto štúdia. Na druhej strane sú skvelým spôsobom, ako spolupracovať a získavať informácie od iných. Vo všeobecnosti sa nám potvrdilo, že ak majú ľudia dobré vzdelanie, je to pre nich rozptýlenie, ak je vzdelanie slabé, je to veľká pomoc. Takže opäť to akoby balansuje realitu.

Takže nemá zmysel snažiť sa ich používanie súdiť?

Nie úplne. Skôr to znamená, že ten úsudok by mal byť komplexný. Ak politici využívajú sociálne médiá na utlačenie ľudí, nemám problém odsúdiť to ako zlé, naopak, ak ich ľudia využijú na to, aby sa spojili a protestovali proti utláčaniu, považujem to za pozitívne. Neznamená to nemať morálny úsudok a názor, problém je, že názor je často zjednodušovaný a jednostranný.

Niektoré z výsledkov vašej štúdie ste už naznačili, no aké boli najväčšie prekvapenia a rozdiely, ktoré ste zistili?

To sa týka dôležitosti sociálnych médií v jednotlivých komunitách. Spravili sme deväť rozdielnych štúdií a našli sme obrovské množstvo rozdielov. Napríklad, na juhu Talianska je veľmi silný spoločenský život. Ľudia sa stretávajú, chodia do mesta, bavia sa a sociálne médiá nie sú až také významné. Najväčším opakom zo štúdie sú čínski pracovníci v továrňach. Takýchto ľudí je približne 250 miliónov, takže nehovoríme o nejakej malej špecifickej skupinke. Títo ľudia sa príliš nesocializujú s ostatnými pracovníkmi, ani s rodinami a v konečnom dôsledku, život, na ktorom im záleží najviac, je ten, ktorý sa deje na sociálnych sieťach. Tam reálne vidia ľudí spolu jesť, piť. To je miesto, kde prebieha ich kultúrny život. Sociálne médiá v skutočnosti sú ich životom. Takže najdôležitejším poznatkom zo štúdie je, že dôležitosť a využitie týchto platforiem sa drasticky mení z komunity na komunitu.

Zistili ste aj niečo, čo bolo pre všetky komunity rovnaké? Čo platí vo všeobecnosti?

Spoločných čŕt je v skutočnosti mnoho. Komunikácia je oveľa vizuálnejšia, ľudia využívajú formu meme. O tom sme sa už rozprávali. Ale zovšeobecňovanie veľmi závisí od toho, na akú úroveň chceme ísť. Môžeme totiž povedať, že takmer každý používa meme. A to znie, že ľudia sú v tomto rovnakí. Ale môžeme ísť o úroveň hlbšie a zistíme, že Indovia ich využívajú úplne inak a v inom zmysle ako Angličania. A to platí pre každú analýzu. Vždy vieme nájsť veci, ktoré sú rovnaké pre celý svet, ale akonáhle ideme hlbšie, vždy nájdeme rozdiely.

Museli ste sa pri odpovedaní na otázku, prečo postujeme pýtať aj čo postujeme?

Áno, nedá sa skúmať jedno bez druhého. To, čo postujeme, sme sledovali priamo. A v tejto oblasti bola naša pozornosť sústredená na to, že sociálne médiá transformovali komunikáciu. Mimo bežnej textovej komunikácie a hovorenej reči sme postrehli obrovský posun vo vizuálnej komunikácii. Vizuálnosť sa stala dôležitou súčasťou komunikácie. Jednoznačným príkladom je Snapchat. Obrázky a fotky sa stali spôsobom, ako vyjadrujeme svoje emócie pomerne dosť jednoznačným spôsobom. A potom sú tu nové formy, ktoré kombinujú vizuálnu a textovú formu ako meme. Pomáhajú vyjadrovať hodnoty a pocity. Ich použitie je však úplne rozdielne naprieč komunitami. Na tému vizuálnej komunikácie dokonca v rámci výskumu vznikla publikácia Visualizing Facebook, kde sme zhromaždili analyzovali stovky vizuálnych postov. Z nich vieme povedať veľa o jednotlivých komunitách. Dobrým príkladom je Anglicko a Trinidad. Pozreli sme sa na to, čo sa stane na sociálnej sieti, keď žena porodí dieťa. V Anglicku matky okamžite dávajú svoje dieťa na sociálne siete, nahradia si nimi svoje profilové fotografie a doslova sa svojím dieťaťom nahradia. Naopak, keď sa žena v Trinidade stane matkou, záleží jej na tom, aby ju ostatní vždy videli ako zaujímajú a atraktívnu ženu, nielen ako matku a tomu zodpovedajú aj fotografie. Oba prípady vidia svoj život ako žena po narodení dieťaťa rozdielne.

Hovoríte o fotkách, nedá sa mi neopýtať na “selfíčka”. Sú názory, že vlastné fotky sú prejavom egoizmu a narcizmu pravdivé?

Selfíčka sú skvelým príkladom toho, kde ľudia príliš zjednodušujú. Je ľahké ich napadnúť ako niečo povrchné a narcistické. Ale my sme napríklad zistili, že je veľa druhov takýchto fotiek a nie všetky reprezentujú tento predsudok. Najmä pokiaľ ide o tínedžerov, najbežnejšou formou selfíčiek sú fotky v skupine. Chcú ukazovať priateľstvo, chcú sa vidieť s rukami okolo pliec. To sa nedá vidieť ako snaha byť sebeckosť. Chcú zväčša ukazovať, že im na sebe záleží. Takže aj na selfie sa treba pozerať v kontexte namiesto všeobecných tvrdení. Ale tieto predsudky popravde pochádzajú najmä od starších ľudí. Zvyknú hovorievať, že oni sami boli takí autentickí a reálni a dnešní mladí ľudia sú len povrchní. Ale to sa netýka len sociálnych médií. Ja som nikdy neveril, že mladí ľudia sú povrchní, alebo že stratili zmysel pre ľudskosť. Skôr si myslím, že je škoda, že tí starší zabudli byť voči mladým empatickí.

To o čom sa bavíme dosť pripomína prácu psychológov. V čom je rozdiel pri antropologickom prístupe?

Rozdiel je, že keď sa bavíme o osobnosti, antropológovia ich vnímajú v kontexte ich kultúry. Čiže, ak sa budeme baviť o tom, ako sa na verejnosti správa vdova v Indii oproti iným krajinám, nám záleží na tom, aké sú regionálne očakávania od správania takejto ženy. Čiže ako by sa podľa miestnej spoločnosti mala správať. Pre nás je osobnosť súhrn kultúrnych kategórií. Pre psychológiu, osobnosť je univerzálna. To, či je človek napríklad introvert alebo extrovert nie je skúmané z pohľadu regionálnych okolností.

Takže keď čítame psychologické štúdie o tom, ako môžu mať sociálne médiá vplyv na depresie, je to niečo čo zaujíma aj antropológov?

Áno, ale rozdiel je, že napríklad Japonci môžu mať úplne iný pohľad na to, čo je depresia. Z ich pohľadu môže byť spoločensky prijateľné a normálne, že niekto sa izoluje od spoločenského života. Ale napríklad v Spojených štátoch by tá istá osoba bola považovaná za depresívnu. Museli by sme sa na túto otázku teda pozrieť vždy z pohľadu toho, čo znamená depresia pre tú ktorú kultúru.

Takže pre antropológov je to vždy otázka relativity?

Áno, vždy je to relatívne.

Môžete to zhrnúť do niekoľkých viet, prečo vlastne postujeme?

Pre antropológov sú ľudia spoločenské tvory. Nežijeme ako individuality, ale vnímame sa na základe spoločenských vzťahov, ktoré máme. A to v sebe zahŕňa aj rôzne spôsoby komunikácie. Sociálne médiá sú pre nás dôležité, lebo umožnili vznik rôznych spôsobov socializácie, komunikácie a sociálneho vyjadrovania. Výskum “prečo postujeme” je v skutočnosti skúmaním toho, ako sa človek transformoval prostredníctvom možností týchto nových online platforiem. Musíme pochopiť, ako nás ovplyvňujú a následky, ktoré prinášajú a taktiež prijať ich v kontexte komunity, v ktorej žijeme.

Po piatich rokoch výskumu ste vytvorili novú definíciu sociálnych médií. Ako znie?

Kľúčom k ich pochopeniu je niečo, čo voláme prispôsobiteľná spoločenskosť (scalable sociality). Pointa je, že pred týmito platformami sme mali dva typy komunikácie. Súkromnú, teda listy, telefón či osobná komunikácia a verejnú, teda najmä médiá. Potom prišli možnosti ako email, ktoré umožnili trochu väčšiu variabilitu vo veľkosti skupiny, s ktorou komunikujeme. Ale sociálne médiá priniesli sériu nových možností, pokiaľ ide o stupeň súkromia i veľkosť skupiny, v ktorej komunikujeme. Takže výsledok je, že namiesto pôvodnej duality máme zrazu prispôsobiteľnú spoločnosť, ktorá umožňuje mnoho rôznych medzistupňov. Je to trochu podobné tomu, keď sme fungovali len offline a ešte neexistovala technológia, ktorá by tieto možnosti výberu reflektovala. Teraz existuje. Sociálne médiá sú dôležité, lebo nám priniesli flexibilitu v tvorbe vlastnej škály komunikácie v rámci spoločnosti.

Daniel Miller…

…je profesor antropológie na University College London. Najvýznamnejšími prínosmi pre vedu je jeho výskum materiálnej spoločnosti a konzumu a štúdia využívania vplyvu sociálnych médií.

Výskum sociálnych médií pod názvom Why We Post v roku 2017 skončil vydaním dvanástich verejne prístupných publikácií.

Miller v súčasnosti pokračuje vo výskume digitálnej transformácie spoločnosti prostredníctvom štúdie smartfónov a ich používania vo vzťahu k veku a zdraviu užívateľov.